História

1918 - 1945

Po prevrate v roku 1918 nebol na území vtedajšieho Slovenska ústav ani žiadna organizácia, ktorá by sa starala o telesne postihnuté deti a mládež. V januári roku 1920 sa začali prvé porady s cieľom založiť Spolok pre stavbu nemocníc na Slovensku s programom budovať odborné nemocnice a lekárske ústavy. Jeho špeciálnou úlohou bola starostlivosť o mrzáčkov a tuberkulóznych.

Starostlivosť o postihnutých v prvej ČSR sa rozvíjala na spolkovom základe. Štát sa na výchove a vyučovaní podieľal poskytovaním skromných subvencií zemským spolkom, na ktorých nechal ležať hlavnú ťarchu každodennej starostlivosti a zodpovednosti.

Už od 1. januára 1922 sa zriadil Domov slovenských mrzáčkov v Slávnici, ktorého súčasťou bola dvojtriedna súkromná škola, ktorá mala kobercovú, košikársku, zámočnícku, obuvnícku, krajčírsku dielňu a záhradu so skleníkom.

Spolok pre stavbu nemocníc sa v roku 1925 premenoval na Zemský spolok pre pečlivosť o zmrzačených na Slovensku. V roku 1925 bol otvorený nový dvojposchodový internát. O úspešný rozvoj domova sa staral MUDr. B. FREJKA. Počet chovancov sa postupne zvýšil zo 45 na 60 vo veku od 6 do 50 rokov, pričom zastúpené boli obidve pohlavia. Výuka a odborný výcvik v zvolenom odbore trval 3 roky. Končil skúškou pred živnostenským spoločenstvom. Absolvent sa stal tovarišom remesla. Najznámejšími a vyhľadávanými dielňami sa stali dielne kobercová (svojimi ručne tkanými perzskými kobercami) a krajčírska, ktorá dostávala štátne zákazky. Podľa súpisu z roku 1930 žilo na Slovensku vyše 4.000 telesne postihnutých. Slávnica zaškoľovala len 52 z nich. Čím ďalej, tým viac sa ukazovala potreba zriadiť nový domov – ústav.

Centrom dobrovoľnej starostlivosti o postihnutých na Slovensku bola začiatkom 30-tych rokov Bratislava. Tu sa vytvorila silná skupina intelektuálov okolo univerzitného prof. MUDr. Karola KOCHA, podpredsedu spolku, ktorá sa rozhodla stavať nový ústav. Záujem okamžite prejavila bratislavská radnica, pretože mala problémy s veľkým počtom zmrzačených ľudí. V roku 1936 kúpil Zemský spolok pre pečlivosť o zmrzačených krásny pozemok v lesnatom prostredí Sidiny pri Červenom Moste. V tom istom roku bol vypracovaný všeobecný stavebný program ústavu, ktorý mal sústrediť pod svoju strechu zmrzačené a duševne úchylné deti a mládež.

Stavebné, výchovné a vyučovacie ciele boli veľkolepé, podľa plánu mali zahŕňať:

• detský domov so školou (výchova a školenie 150 detí),
• učňovský domov s cvičnými dielňami pre 120 chovancov,
• hospodárske a administratívne oddelenie.

Ďalší vývoj udalostí zmenil plán doslova od základov. V roku 1937 sa pod vedením predsedu spolku univerzitného prof. MUDr. Karola KOCHA a tajomníka Jozefa SMETANU začalo so stavbou nového ústavu. Krátko pred jeho dokončením bolo odobraté spolku právo ho užívať. Po úplnom dokončení stavby v roku 1939, zriadilo mesto v jeho priestoroch mestský chudobinec, potom štátny detský domov a neskôr vojenskú nemocnicu.

Z Bratislavy sa v roku 1937 sťahovali muničné podniky, ktoré ponúkali na predaj aj opustenú továreň na Patrónke. Vedenie spolku sa rozhodlo tieto priestory kúpiť. Budovy muničnej továrne urýchlene opravili a pripravili na prijatie chovancov. Slávnostné otvorenie ústavu sa uskutočnilo dňa 1. 9. 1937. Jeho prvým riaditeľom sa stal Jozef SMETANA. Súčasne bolo zriadená ústavná škola s dvomi učiteľmi pod názvom Zvláštna národná škola pre zmrzačené deti v školopovinnom veku. Po založení mal ústav kapacitu 80 miest s tým, že ide o dočasné provizórium. Ďalší vývin, najmä neprajnosť a neporozumenie zainteresovaných orgánov, určili ústavu trvalé miesto v nevyhovujúcich priestoroch.

Veľmi rýchlo sa začali rozvíjať jednotlivé dielne, kde sa pod vedením majstrov učili remeslu absolventi základných škôl. Teoretickú prípravu absolvovali v príslušnej učňovskej škole v meste medzi zdravou populáciou, čo bolo síce náročné, ale veľmi pozitívne pre ich normálnu sociálnu adaptáciu.

Odbornú prax zabezpečovali vlastné dielne:

• stolárska dielňa – pracovala na zákazku štátnych stavieb,
• mužská a ženská krajčírska dielňa – šila konfekciu pre štátne detské domovy a vojsko,
• obuvnícka dielňa – pracovala najprv len pre potreby ústavu, po získaní živnosti pracovala i pre verejnosť,
• zámočnícka dielňa – sa venovala menším zámočníckym opravám, so zameraním na elektro a vodoinštaláciu,
• záhradníctvo – zásobovalo ústavnú kuchyňu, ale i bratislavské trhoviská; výnosné bolo najmä kvetinárske oddelenie,
• holičstvo – malo vedúceho a dvoch učňov.

K vzdelávaniu a výchove patrila tiež príprava chovancov na život (dať im do rúk chlieb a prácu). Vedeniu spolku sa darilo finančne zvládnuť náklady na činnosť úsekov a počet chovancov ústavu sa postupne zvyšoval. V rokoch 1937 až 1945 navštevovalo školu 169 školopovinných detí; celkový počet učňov za toto obdobie bol 135. Podľa telesných chýb sa deti (podľa počtu) delili do týchto skupín: po obrne, po TBC, po kachitíde, po amputáciách následkom úrazu a iné. Najviac bolo polosirôt – 70, sirôt – 42 a opustených detí – 23.

1945 - 1968

Koniec II. svetovej vojny priniesol nemalé škody. Požiar v evakuovanom ústave značne poškodil kino, školu, archív, administratívnu budovu a krajčírsku dielňu. Zvýšený záujem o umiestnenie bol priamo úmerný počtu vojnou poškodených detí, mládeže a dospelých. Vtedajší riaditeľ pán Ján ROSEMBERGER, ktorý pôsobil v ústave v rokoch 1945 – 1951 (na pamiatku, ktorého je odvodený dnešný skrátený názov ústavu – ROSA), vďaka svojej zanietenosti, pracovitosti a obetavosti zvládal veľmi úspešne všetky problémy. Dokonca vypracoval a predložil v roku 1947 “Lokalitný program výstavby nového ústavu”, ktorý sa žiaľ nerealizoval. K oslavám 10. výročia založenia dostal ústav významný dar, a to 3.000.000 korún na rekonštrukčno-investičné akcie. Bolo zriadené a vybavené samostatné liečebné oddelenie pre imobilných s ambulantnou a fyzikálnou terapiou.

Od roku 1948 v pôsobnosti jednotného školského zákona bola zavedená povinná školská dochádzka a štát prebral zodpovednosť za celú oblasť špeciálneho školstva, okrem mimoškolských zariadení, čo sa týkalo i ústavu, ktorý nepatril dovtedy do školského systému. V roku 1949 bol zriadená stredná škola s tromi a národná škola s piatimi triedami. Zákonom z roku 1950 boli zrušené všetky zemské spolky a celú školskú, zdravotnú a sociálnu starostlivosť o postihnuté deti a mládež prevzal štát.

Náš ústav v tom období patril pod ministerstvo, resp. Povereníctvo zdravotníctva. Od 1. 11. 1951 sa mení názov zariadenia na Štátny ústav pre telesne chybných v Bratislave. Zároveň bola zrušená stredná škola a všetky dielne. Zostala len základná škola. Jej absolventi museli pokračovať v ďalšom štúdiu v Brne, v Prahe alebo v Liberci. Päťdesiate roky sa stali vážnou brzdou rozvoja špeciálneho školstva a špeciálnej pedagogiky, a to v dôsledku nesprávneho výkladu uznesenia o tzv. patologických úchylkách. K tomu názoru prispela tiež skutočnosť, že s rozvojom socialistickej spoločnosti a zvyšovaním jej materiálnej a kultúrnej úrovne, bude automaticky klesať počet novonarodených postihnutých jedincov, vďaka čomu v konečnom dôsledku špeciálne školy zaniknú.

V roku 1955 bol za riaditeľa menovaný MUDr. Viliam MIKIČ, ktorý začal uplatňovať novú koncepciu komplexnej starostlivosti o telesne chybných. Realizuje otvorenie liečebného oddelenia a v roku 1957 lôžkového oddelenia s priamou účasťou lekárov a s operačným traktom. Postupne bola zriadená materská škola a prvá osobitná trieda. Vybudovala sa operačná sála, futbalové ihrisko a letný areál s kúpaliskom. Ústav však mal naďalej trvalý nedostatok vyhovujúcich priestorov (boli malé), učebne boli v drevených barakoch a budovy mali zlý technický stav.

Školský zákon z roku 1960 priniesol nový pohľad na problematiku škôl pre deti a mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť. Povinné bolo základné vzdelanie, prípadne i stredné vzdelanie a príprava na povolanie. Doterajšia sieť špeciálnych škôl a školských zariadení bola považovaná za nedostatočnú. Národné výbory sa museli zaoberať plánovitým budovaním týchto zariadení. Dňa 1. 10. 1960 sa ujíma funkcie riaditeľa Miroslav FREHÁR. Púšťa sa do neľahkej úlohy, a to vybudovať v Bratislave nový ústav. V apríli 1961 bol vypracovaný nový lokalitný plán ústavu s kapacitou do 300 lôžok. 1. 9. 1964 sa začalo s výstavbou nového ústavu na pozemkoch pri Lamačskej ceste za vojenskou nemocnicou. V blízkosti rozbiehajúcej sa stavby bolo v roku 1964 zriadené ďalšie významné zariadenie pre telesne postihnutých občanov - Výcvikové stredisko pre občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, ktoré malo celoštátnu pôsobnosť. Jeho súčasťou bolo stredné odborné učilište s ôsmimi trojročnými učebnými odbormi. Dlhoročným riaditeľom strediska, ktorý sa zaslúžil o jeho rozvoj, bol aj Milan KOLEŇ.

1968 - 1989

Dňa 1. 9. 1968 sa stal významným dňom v dejinách ústavníctva a starostlivosti o telesne postihnutých, pretože bol zriadený Ústav sociálnej starostlivosti pre mládež s kombinovanými chybami na Patrónke (t.j. dnešná Dúbravská cesta 1) a Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež, Mokrohájska 3.

Ústav sociálnej starostlivosti pre kombinovane postihnutých, dnes Dúbravská cesta 1, prebral starostlivosť po zrušenom ústave v Slávnici. Mal kapacitu 160 miest. Prvým riaditeľom bol jeho dlhoročný pracovník Dezider LEŠKO. Ústav zabezpečoval komplexnú starostlivosť o klientov, ktorí boli zároveň aj žiakmi osobitnej školy a dorastu v dvojročných zácvikoch, neskôr žiakmi učilišťa. Na lôžkovom oddelení pre imobilných klientov boli 4 triedy osobitnej školy. Zácvik skončil 1.9.1973. Týmto dňom začína činnosť Osobitná učňovská škola so štyrmi učebnými odbormi:

• knihár,
• zámočník,
• obuvník,
• krajčírka,

pričom teoretické vyučovanie zabezpečovala Odborná učňovská škola Ivana Horvátha, neskôr Palisády.

1. septembra 1981 bolo zriadené na Patrónke Osobitné odborné učilište, ktoré zabezpečovalo a zabezpečuje odborný výcvik a teoretické vyučovanie vo vlastných priestoroch. Medzi jeho dlhoročných pracovníkov patril aj riaditeľ František JAKAB (1976 – 1990) a dlhoročný vynikajúci majster – učiteľ a zástupca riaditeľa Ivan ŠEDÍK (1968 – 1996).

Riaditeľom Ústavu sociálnej starostlivosti pre mládež s kombinovanými chybami Dúbravská cesta 1, Bratislava bol do roku 1990 pán František JAKAB.

V roku 1998 bol Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež premenovaný na DOMOV SOCIÁLNYCH SLUŽIEB PRE DETI - ROSA. Zariadenie bojovalo od roku 1968 s priestorovými problémami, zlým technickým stavom budov a komunikácií. Túto neľahkú situáciu vylepšila budova nového internátu, ktorý bol otvorený v septembri roku 1998. V roku 2000 bola otvorená budova, v ktorej sa nachádza nová kuchyňa a jedáleň pre deti a zamestnancov a na dvoch poschodiach triedy Špeciálnej základnej školy. V roku 2002 sa výstavba ukončila dostavbou poslednej budovy, v ktorej je na prízemí kompletne vybavené oddelenie rehabilitácie a na poschodiach lôžkové oddelenie. Na úspešnej dostavbe nového komplexu zariadenia v uvedených rokoch majú veľký podiel zodpovední pracovníci zriaďovateľov Okresného úradu v Bratislave a neskôr Krajského úradu v Bratislave. Osobitne jeho bývalí prednostovia Ing. Bystrík Hollý a Ing. Branislav Longauer.

Treba poďakovať stovkám obetavých pracovníkom nášho zariadenia a všetkým tým, ktorí pomáhajú, či už z nadriadených orgánov, rodičom, dobrovoľným pracovníkom, sponzorom a sympatizantom za obetavosť, dobrotu a lásku, s ktorou pristupovali k deťom, ktoré ich potrebovali.

Od 1. 1. 2004 prešiel DSS pre deti – ROSA zo zriaďovateľskej pôsobnosti Krajského úradu v Bratislave pod pôsobnosť Bratislavského samosprávneho kraja.

Od 1.7.2009 bola vydaná nová zriaďovacia listina s názvom Domov sociálnych služieb pre deti a rehabilitačné stredisko ROSA.

Riaditeľom Domova sociálnych služieb pre deti a rehabilitačného strediska ROSA, Dúbravská cesta 1, Bratislava bol od 1.9.1990 do 31.8.2018 pán PhDr. Miroslav KURIC.

Riaditeľom Domova sociálnych služieb pre deti a rehabilitačného strediska ROSA, Dúbravská cesta 1, Bratislava bol od 1.11.2018 do 31.1.2024 pán Mgr. Pavol Orlovský.

Od 1.9.2019 sa v zmysle Dodatku č.7 k Zriaďovacej listine zmenil názov zariadenia na Zariadenie sociálnych služieb ROSA.